Červená knižnica 01

„Hm, veľmi pekný dom,“ hútala som pri návšteve honosného sídla, do ktorého ma priviedol inzerát.
Stlačila som obrovské tlačidlo na zvončeku a vzápätí sa rozosmiala. Spomenula som si totiž na zvonček v rodine Adamsovcov.
Vtom sa otvorili dvere a majordómus vzorovo oblečený na mňa udivene pozrel.
„Čo vám je smiešne slečna?“
„Prepáčte, to ten váš zvonček. Niečo mi pripomenul. Som tu na ten inzerát, práca,“ zmiernila som tón a stiahla úsmev.
„Poďte ďalej, ste tu trochu skôr. Ospravedlňuje vás to z toho smiechu,“ úsečne odpovedal majordómus.

Kráčali sme dlhou tichou chodbou k dverám na konci po tmavočervenom zdobenom koberci.
„Tu sa prosím usaďte a čakajte, pán domu príde o chvíľku,“ s tým zatvoril dvere.

Podišla som k veľkému zrkadlu na konci miestnosti a šklebila sa doň, kontrolovala som svoje zuby. Pri tom som sa nevyhla pár grimasám, aby to umocnilo moju bláznivú náladu.
Ani som nepostrehla, že do miestnosti niekto vošiel.
„Hm, hm slečna. Ste ozaj pekná,“ povedala osoba.
Bol to, buď zle vyzerajúci štyridsiatnik, alebo veľmi dobre vyzerajúci päťdesiatnik. Skrátka sympatický chlap kdesi v stredných rokoch.

Podávala som mu ruku.
„Prepáčte, ja som Julia,“ zapýrila som sa vplyvom predchádzajúcich udalostí.
„Bernard Rimaldi,“ prijal podávanú ruku chladne a pokynul k zasadnutiu k malému stolíku.
„Dáte si niečo? Čaj, kávu, sušienky?“ spýtal sa.
„Čaj si prosím,“ odvetila som a pokračovala. „ Vaše priezvisko znie tak vznešene pane.“
Zodvihol zvonček a zazvonil. Nestihol ho ani položiť a už sa otvárali dvere.
„Richard, prosím doneste dáme čaj, mne kávu a sušienky,“ povedal majordómusovi a pokračoval: „Naša rodina pochádza zo starého talianskeho rodu. Moja babička sa presťahovala do tejto časti anglickej ulice niekedy okolo roku 1965,“ umocnil rodinnú anabázu a vztýčil bradu.
Až teraz som si všimla, že portrét ktorý visí nad skromnou knižnicou, je vlastne pán domáci.

„Hm, veľmi pútavé. História ma vždy zaujímala, tak si to rada niekedy vypočujem,“ nežne som mu podsúvala podstatu, prečo som tu.
„Áno? Tak to ste jedna z mála osôb, čo ich to aspoň trochu zaujíma,“ zažiarili mu oči.
Zrazu to bol oveľa mladší človiečik a jasal ako malý chlapec. Bol veľmi pohľadný a začínal sa mi páčiť.
„Tak slečna Julia, ste slečna, či pani?“ zrazu sa spýtal.
„Som slečna. Slobodná, nezadaná,“ odvetila som spontánne a zarazila som sa, pomaly som červenela.
„Áno, ok, takže slečna…“ Bernard sa nedal vyviesť z miery, „ ak vám to nebude prekážať, tak budete sa starať o deti mojej sestry, robiť ráno raňajky im, aj mne a tiež Richardovi. Budete viesť nákupy na prípravu týchto raňajok a tiež robiť desiaty pre deti. Musia sa stravovať pravidelne a čo najzdravšie. Tiež budete mať na starosti ich izby a čistotu v nich. Myslíte, že to zvládnete?“
„Hm, no, áno…“ zostala som ticho.
„Ach, áno, ešte maličkosť, váš plat. Budete dostávať ročne 21tisíc libier. Sme zámožná rodina a veľmi prestížna. Žiadam vás preto, aby ste boli k tomu patrične oblečená, váš odev pre dni strávené tu vám zariadim. Tiež vás prosím. Po čase sa rozkrikne, že ste u nás zamestnaná, preto musíte aj po vonku mimo práce chodiť upravená tak, aby ste nerobili našej rodine hanbu a vzorne nás reprezentovali,“ pozrel na mňa a moje súčasné oblečenie.
„Je to akceptovateľné?“ spýtal sa.

Zaznelo tiché zaklopanie. Bernard sa vzpriamil a dnu vošiel majordómus Richard.
Položil na stôl nápoje a po spýtaní, či pán niečo nepotrebuje, sa s úklonom vzdialil.
„Tak aká bude vaša odpoveď?“ uchlipol z kávy.
„A… áno. Je to v poriadku,“ zajachtala som a potešila sa sume, ktorá bola nad moje študentské očakávania.
„Chcela som vás poprosiť pán Rimaldi…“
„…prosím… Bernard,“ skočil mi do reči.
„Pán Bernard, chcela som vás poprosiť o voľno vždy ak budem mať skúšku, alebo prednášku. A sľubujem, že sa budem snažiť si tie skúšky dávať vždy tak, aby mi nebránili mojej práci u vás.“
„Súhlasím bez výhrad,“ usmial sa.
Prvý krát sa usmial. Mal veľmi príjemný úsmev.
„Ste prijatá. Ste veľmi milá a veselá osoba, teším sa na spoluprácu. Nezabudnite, musíte byť našej rodine bez výhrad k dispozícii s výnimkou spomenutých školských povinností. Za to môžete dostať výnimočnú odmenu k vášmu platu. Teraz ak pôjdete von, majordómus vám ukáže vašu izbu, kde budete bývať. Tešilo ma,“ zvrtol sa a vyšiel von z pracovne.

Zatočila sa mi hlava. Ak budem k dispozícii… čo tým myslel ? Dostanem ešte viac.
Dopila som čaj a vyšla som von. Urobila som presne ako povedal.
Majordómus mi ešte pripomenul, že sa musím správať slušne a nerehotať sa na blbostiach a už ma viedol na poschodie.
„Tu na konci chodby má izbu pán Bernard, tu pani Kristína a tu deti. Na opačnom konci budete vy. Tak budete hneď k dispozícii, keby niekto z nich niečo potreboval. Správajte sa potichu prosím, aby ste nevyrušovali ich kľudné odpočívanie. Detaily vám poviem zajtra ráno,“ nezabudol zase po tretí krát pripomenúť, aby som sa správala ticho.
Už mi s tým liezol na nervy, snažila som sa ale zachovať vážnu tvár.

Rozlúčili sme sa s Richardom a ja som vošla do izby.
Upútala ma svojou veľkosťou a historickým vybavením, hlavne vkusným nábytkom. Uprostred stála veľká posteľ, snáď pre dvoch.
Zložila som si tých pár mojich vecí, čo som priniesla a hodila sa na posteľ. Bola jemná, hodvábna a nádherne voňala. Ležalo sa v nej skvelo. Odrazu som cítila ako zaspávam a sníva sa mi o Bernardovi.
Vošiel dnu do izby a pristúpil k mojej posteli.
Pohladil ma po vlasoch a rozopol mi blúzku. Vôbec som neprotestovala, jeho opojná vôňa ma lákala do jeho blízkosti.
Rozopol aj moju podprsenku a vyslobodil moje hrdé prsia von. Zľahka po nich prešiel a láskal bradavky. Všetko to robil tak obratne, že mu doslova kameneli pod rukami. Týčili sa do priestoru a on sa k jednej z nich sklonil.
Nasával nosom tú opojnú vôňu môjho tela a jazykom prechádzal po veľkom dvorci. Láskal ho a sem-tam jemne hryzol do bradavky.
Bez slov mi pomaly rozopínal džínsy a vnikal do môjho spodného prádla rukou. Láskal prstom zdurelý klitoris pomaly sa dobýval dnu do jaskynky.

Vzdúvala sa som sa jeho náporu, celým svojím telom, ale jeho práca bola tak presná a tak snaživá, že som nakoniec podľahla.
Vyzliekol ma celú do naha a kochal sa mojím telom.
Potom stiahol svoje šaty aj on a vytiahol svoj veľký nástroj. Jeho penis mi pripomínal hadicu. Veľkú a dlhú.
Roztvoril mi nohy, svoju pýchu párkrát pohonil a začal ju do mňa vsúvať. Cítila som nesmierny tlak a myslela si, že ma roztrhne, ale tlak postupne utíchal a menil sa na krásnu rozkoš meniacu sa na divoký sex.
Bernard bol ako taliansky žrebec. Divoký a nespútaný. Tvrdo vrážal svoju kopiu medzi moje polovičky a drtil moje melóny. Rozparádil sa neskutočne, čo už prinášalo svoje ovocie.
Moje telo sa celkom vzdalo a začínalo spolupracovať s tým jeho. Vydávalo sa oproti jeho útokom a tlak na moje vnútornosti zvyšoval rozkoš, ktorú som prežívala.
Cítila som, že orgazmus bude blízko. Taký, aký som ešte nezažila. Výbuch sopky.
Vonkajšie pysky mi horeli, ale nedokázala som sa vymaniť a Bernard bol tvrdý a nekompromisný.
Vzrušene dýchal a so stupňujúcimi hlasitými vzdychmi do mňa divoko vyvrcholil takmer súčasne so mnou. Moja jaskynka ma celkom zradila a chvíľku po jeho raketovom pristátí ma tiež sily opustili.
Padla som po mohutnom orgazme na posteľ a cítila, ako jeho had opúšťa moju noru.
Bolo to, ako keď sa z diery v pôde plazí von dážďovka.
Kričala som na neho, aby nešiel. Ale on sa iba usmial a potichu zatvoril dvere.

Prebudila som sa a pozrela von oknom. Bolo šero, ale schyľovalo sa k tme. Och, to bol sen. Takmer ako živý.
Posadila som sa na posteli a zacítila čudné pichanie v mojej jaskynke.
Že by to nebol sen?
Boleli ma svaly na vnútornej strane stehien. Nerozumela som tomu.
Otvorila som dvere a podišla k schodom. Zbadala som Richarda.
„Pán Richard, prosím, môžete na chvíľku ku mne. Chcela by som sa vás niečo spýtať.“
Richard neochotne, ale predsa vošiel do mojej izby.
„Prosím vás, neviete, či náhodou nebol pán Bernard v mojej izbe? Zaspala som a čosi sa mi snívalo. Zdalo sa mi, akoby vošiel,“ hanblivo červenajúc sa, rozprávala som plopravdu majordómusovi.
„Nie slečna. Nič také som nevidel. Pán nenavštevuje izby služobníctva, až na niektoré výnimky, napríklad choroba a tak. Asi sa vám to iba zdalo. Zajtra ráno vám na pánov rozkaz budeme dávať šiť oblečenie. Zatiaľ budete chodiť v bielej blúzke a čiernej sukni, či čiernych voľných nohaviciach.“
S tým opustil izbu.

Zostala som ako oparená. V neistote, ktorá ma sužovala. Bolo mi divné, ako verný môže byť taký sen. Akokoľvek som sa snažila rozpomenúť, tak detaily mi stále unikali. V pamäti sa mi vynáral iba akt s Bernardom.
Pristihla som sa, že sa usmievam.
To snáď nie, mne sa to páčilo. Ja vlhnem, do kelu.

„Juliaaaa, príďte prosím ku mne!“
Bol to Bernard. Kladiem nohu cez nohu a šuchcem sa po chodbe. Nohy ma akosi nechcú poslúchať.