Kúpeľná liečba 01

Toto je 1 díl z 1 v seriálu Kúpeľná liečba

Ako tridsaťtri ročný som sa dostal s chrbticou cez môjho dobrého kamaráta – lekára, na kúpeľnú liečbu. Známe slovenské kúpeľné mestečko ma privítalo krásnym počasím. Dobrým pivom v miestnom hoteli a krásnymi babami.

Ale všetko poporiadku a nepredbiehať situáciu.

To, že máme na Slovensku pekné ženské, asi netreba nejak zvlášť predstavovať. Už pri vstupe do kúpeľného domu ma privítala krásna slečna. Vládla tu pokojná a tichá atmosféra, za decentného hrania hudby, rozliehajúcej sa a dotvárajúcej atmosféru ako vo filme som sa pomaly blížil k pultu recepcie.
Odhadom asi dvadsaťtri ročná slečna si ma premerala a s naučeným úsmevom sa spýtala :
„Vitajte pane, ako vám môžem pomôcť ?“
„Dobrý deň, rád by som nastúpil kúpeľnú liečbu.“  pozdravil som nenútene a usmial sa.
„Prosím kúpeľný poukaz a váš občiansky preukaz.“  znovu zašveholila.
Podal som jej obe žiadané veci a doplnil :
„Viete, rád by som využil aj nadštandardné služby, ktoré tu máte. Peniaze nie sú problém.“
Slečna odrazu ožila. Akoby ju niekto naštartoval živou vodou.
„Samozrejme pane. Okrem štandardných procedúr je možné si priplatiť aj špeciálne. Tie presnejšie zdiagnostikujú vaše problémy.“  ponúkala ihneď balík služieb.

Razom som si premyslel, čo a ako a hneď som rezervoval kalendár.
Prvú procedúru som mal približne za hodinu. Bola ňou diagnostická masáž s vyšetrením. Po ubytovaní som teda vyšiel von, pokochať sa slnkom. Sadol som si na najbližšiu lavičku a meditoval na slniečku.
Pritom mi nedalo si nevšimnúť, že na ďalších lavičkách posedávali ženy vo veku približne od 30 do 40 rokov. Nenápadné pokukovanie ma utvrdilo v tom, že tento pobyt bude viac než veselý.

Čas bol neúprosný rýchlo som šiel teda vziať na izbu plavky a župan a pobral som sa smerom k masážam.
Tri masážne kabínky na chodbe, kde nebol celkom nikto. Hodiny ukazovali o dve minúty jednu poobede. Stále nikto neotváral. Vtom na moje zahĺbanie sa otvorili dvere na strednej a nenápadná blondínka vykukla a pozvala ma menom dnu.
„Nech sa páči. Prosím vyzlečte sa celkom, ľahnite si na brucho a prikryte sa týmto uterákom cez zadok.“  ozvalo sa z vedľajšej menšej miestnosti. Hm, celkom … hm??? – pýtal som sa sám seba, ale urobil som ako mi bolo poručené.
Treba povedať, že nie som žiaden tučko. Nebola to váha, ktorá spôsobovala moje problémy s chrbátom. Skôr moje nezodpovedné správanie, časté prechladnutia a hrbenie sa pri počítači.
Ležal som a čakal ako na spasenie, keď sa v tom ozvali kroky.
„Dobrý deň, vitajte pán Halada.“  ozvalo sa mi za chrbtom.
Otočil som sa a zbadal tak dvadsaťpäť, možno dvadsaťsedem ročnú mladú ženu.
„Prosím, Viktor, familiárne mi tak hovorte.“  prekvapil som ju.
„Ja som Jana.“  usmiala sa. Bolo to veľmi pekné stvorenie. Dá sa povedať, že mi učarovala. Skvostná postava, nie úplne štíhla ale ženská krev a mlíko, ako by sa povedalo.
„Tak pustíme sa do toho ?“  nečakala veľmi na odpoveď. Skôr to bola básnická otázka.

Prešla k mojej hlave a dotykmi rúk analyzovala moju chrbticu. Prehmatávala skúsene a nežne celý môj chrbát až po zakrytú časť zadku.
„Hm, hm ….“  pri obzeraní občas poznamenala.
„Ešte nohy a potom sa vás popýtam na vaše problémy a pohyblivosť.“- vravela.
Pristúpila zboku a nadvihla uterák. Moje mierne rozkročené nohy spôsobili, že sa moja pýcha aj s vajcami presunula do stredu a teraz pri odtiahnutom uteráku bola isto celkom slušne vidieť.

Slečna sa tvárila ako nič a pohmatom kontrolovala kĺby na panve a prehmatávala svalstvo zadku.
Pôsobilo to na mňa ako magnet. Nežné ruky, nadržané dotyky začali moju pýchu stlačenú dozadu pomaly zväčšovať.
Moja masérka si toho musela všimnúť, pretože iba tlmene vzdychla a zakryla môj zadok uterákom.
„OK … hm, aaa … hm, ešte nohy pozrieme.“  zľahka nadvihla jednu nohu a pokrčila v kolene. Prechádzala obzvlášť citlivým spôsobom po nej a tvárila sa, že kontroluje šlachy.
Po chvíľke dotykov položila i druhú nohu so znateľným vzrušením v hlase. Chvíľku písala niečo a potom vstala.
„Pán Halada … ehm Viktor .. teraz si prosím omotajte uterák okolo pása a postavte sa.“  otočila sa a počkala kým tak urobím.
Po chvíľke sa otočila ku mne zase.
„Teraz sa prosím predkloňte a snažte sa rukami dotknúť zem bez toho, aby ste pokrčili kolená.“
Poslúchol som, ale akokoľvek som sa snažil, tak viac ako tridsať centimetrov od zeme sa mi to nedarilo.
„Prepáčte, ale viac to nejde bolí to a ťahajú ma svaly na nohách.“  povedal som.
„Myslela som si. Ľahnite si prosím späť.“  tentokrát sa neotočila.
S problémami som sa snažil ľahnúť si, pretože som potreboval posunúť svojho polotvrdého kamoša. Jemne som sa akoby pootočil a rukou ho narýchlo napravil, aby som si mohol ľahnúť. Dievčina sa pousmiala.
Pristúpila bližšie a začala cvičiť, zdvíhať a naťahovať s mojou pravou nohou.
Bolesťou som sykal, ale po chvíli tá tupá bolesť začínala prechádzať.
Divil som sa, kde má takéto krehké a mladé stvorenie toľko sily a znalostí, aby mohla robiť niečo takéto. Vírilo mi to v hlave a mal som sto chutí sa to spýtať. Medzitým nelenila a trápila moju druhú nohu.
„Viktor, zajtra a v stredu budete chodiť ešte sem a ostatné dni budete absolvovať rehabilitáciu a vodoliečbu.“
„V poriadku“  šveholil som ako v snách.
„Otočte sa ešte na chrbát.“  prikázala.
Rýchlo som prehodil uterák a ľahol si tak, ako kázala.
Zodvihla moju nohu a ťahala ju smerom von, akoby mi ju chcela vytiahnuť. Potom ju otočila do jednej a prudko do druhej strany. V nohe trochu zaprašťalo. To isté urobila aj s druhou nohou. Potom smerom od kolena až ku panve stláčala vnútorné svaly stehien.
Isto netreba vravieť, čo to spôsobovalo. Pod uterákom sa tvoril malý stan a dievčine žiarili oči. Snažiac sa zakryť rozpaky sa usmievala. Hanbil som sa ako blázon. Takto sa mi ešte nikdy nepostavil v priebehu vyšetrenia, či rehabilitácie. Ale asi to bolo preto, že väčšinou som bol u starých nepríťažlivých doktoriek a doktorov. A toto mladé stvorenie bolo vhodné na poriadnu šukačku.
„Dobre Viktor, môžete sa obliecť a zajtra sa stretneme. Na recepcii si vyzdvihnete lístok s presným časom, len sa musím pozrieť kedy je tam ešte voľné.“  odvetila v rozpakoch.
„Ďakujem.“  neodvážil som sa ani pozrieť na ňu.
Podávala mi napísaný papier, dolu na razítku stálo :

MUDr.Jana Rozletelová
ortopéd – traumatológ

Tak teda doktorka ? Do kelu. Koľko to škvŕňa má rokov ? To zjavenie.
Pomalým tempom som sa obliekal a tešil sa, že moja pýcha sa už nesnaží stavať do pozoru. Vzal som si veci, vyšiel pomalým krokom a blížil sa k recepcii. Podal som lístok recepčnej.
„Pán Halada, takže prvé vyšetrenie máte za sebou. Pozerám, že pani doktorka napísala, že sú nutné ešte dve. Ale zatiaľ tu nikde nevidím …. aaa moment, práve to prišlo do systému. Zajtra o 15:30, ste posledný. Máme stále plno.“  podávala mi lístok s potvrdením späť a nezabudla pripísať aj ďalší termín.
Radosťou som nevedel čo skôr. Asi si zajtra vezmem niečo na spanie. Aby som tam tú doktorku náhodou neznásilnil – prebehlo mi mysľou.
„Ešte si niečo želáte ?“  vyrušila ma z dumania recepčná.
„Prosím vás, tá doktorka … hm, ona je veľmi mladá. Ale žasol som nad jej … hm vedomosťami. Koľko má prosím vás rokov ?“
Recepčná si ma premerala a s úsmevom vraví :
„Pani doktorka Rozletelová má 28rokov. Praxovala v Moskve a študovala na Lomonosovovej univerzite.“
Celkom ma s tou informáciou odrovnala. Pani doktorka je teda poriadny kaliber. Počul som už o ľuďoch, čo prišli z tej prestížnej univerzity. Ale taký vek som jej nerátal. Vyzerala mladšie. Úctivo som poďakoval a pobral sa smerom k svojej izbe.
Vybalil som fľašku škótskej, ktorú som si nosil ako verného psa so sebou a nalial si do pohára, keď v tom niekto zaťukal na dvere mojej izby.
„Kto je ?“
„Jana“
Prebleslo mi hlavou, že ja žiadnu Janu nepoznám a hlavne nie tu. Otvoril som dvere. Hm, mýlil som sa, poznám.
Vo dverách stála pani doktorka, oblečená v priliehavých šatách … kývala prstom zo strany na stranu a mračila sa :
„Ale Viktor, viete, že tu sa nemá piť, hlavne ak ráčite užívať aj lieky, pomôžu vášmu stavu v rehabilitácii.“
„Ale … ale veď ja nepijem.“  snažil som sa odporovať.
„A tamto vo vašej ruke je čo ?“  nedala mi šancu.
„Ja, hm .. to je ako liek. Prepáčte.“
„Neviem, či sa sluší, aby ste dámu nechali stáť pred dverami a vy tu s pohárom v ruke dráždite …“
„Och, prepáčte, dušoval som sa zase. Som ja nemehlo. Nech sa páči.“
Trápna situácia. Doktorka oblečená ako princezná a ja ako somrák stále v župane. Ale asi sú tu na to zvyknutí.
„Dáte si so mnou ? Je to deväťročná whisky.“
„Hm, síce som pila iba vodku dlhé roky, ale môžem skúsiť. Keď už teda … tu takto sám zapíjate žiaľ.“
Drobná žienka so štíhlym driekom, trošku väčšími bokmi a prsiami tak akurát do ruky sa posadila. Jej tvár bola prívetivá. Usmievavá, aj keď asi riadne prísna. Nedalo sa na prvýkrát ju prečítať.
Nalial som pohár a podal jej ho.
„Tak na zdravie. To vaše Viktor.“  poháre sa dotkli a ozvalo sa známe cinknutie.
„Hm, dobrá, neklamali ste.“  poznamenala.
„Ja nikdy neklamem.“  odpovedal som.
„Naozaj ? Tak potom sa spýtam, na čo ste mysleli dneska pri vyšetrení ?“
Veľmi chytrá žienka. Odpoveď bude ťažká – pomyslel som si.
„Na vás.“ spontánne mi vyletelo.
„Skutočne ? Ale verím vám. Ako pozerám, zase na mňa myslíte.“ ukázala prstom na pomaly sa tvoriaci stan na mojom župane. Do prdele. Nešlo to zastaviť. Môj ctihodný penis si žil svoj vlastný život. Bez rešpektu, či chcem, aby stál, alebo nie.
„No, hm … to ja za to nemôžem. Čo s tým mám robiť?“ zahanbene som sa spýtal.
„Myslím, že ja viem, čo sa s tým dá robiť.“ s tými slovami položila pohár,  vstala a podišla ku mne. Rozhrnula župan a vzala ho do rúk. Pokľakla a vsunula si ho do úst.
Zmohol som sa iba na …. „aaaach“.
Protestovať bolo absolútne zbytočné, nakoniec nemal som to vôbec v úmysle.

Zúrivo ho honila a fajčila ako zmyslov zbavená. Čakal som, kedy mi ho utrhne. Náhle zvolnila tempo. Druhou rukou si dráždila cez tenkú látku šiat svoju buchtičku. Dýchala plytko akoby práve prežila orgazmus. Neprestávala však honiť môjho vtáka, ktorému už to prestávalo byť jedno a semeno sa pomaly a nezadržateľne dralo von.
Doktorka Jana náhle skrížila nohy a vydala dlhý ston. Rýchlo pohonila môjho tvrdolína a takmer okamžite sa jej do úst vyvalilo množstvo semena. Zatvorila ústa a nenechala uniknúť ani kvapku. Nadržano mi pozrela do očí a všetko prehltla. Oblizla sa a sadla si do kresla a vzala do ruky nedopitú whisky.
„No čo sa okúňaš, obleč sa a sadni si Viktorko. Aby si mi nenachladol.“  zatykala mi s úsmevom.
Nezmohol som sa na slovo.
Natiahol som si nohavice a zatiahol župan. Sadol som si k nej.
„Dúfam, že to nie je všetko ? Že zajtra prídeš na vyšetrenie. Nezabudni o 15:30.“  s tým položila dopitý pohár a pobrala sa von z izby.
Chvľu som iba nemo sedel a čučal ako na zjavenie.

5 4 votes
Hodnocení povídky
Subscribe
Upozornit na
guest
0 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
0
Would love your thoughts, please comment.x
()
x