vězeň, prisoner

Izba lásky 01

Toto je 1 díl z 3 v seriálu Izba lásky

Inokedy mal problém ráno rozlepiť oči na krik služby, no dnes sa zobudil sám vyše pol hodiny pred budíčkom. Bol nervózny ako pred vynesením rozsudku. Marcela Procházková. Kto to len, kurva, môže byť? Mama síce pri návšteve pred pár týždňami spomínala nejaké prekvapenie, ale že by toto bolo ono? No asi áno, keď sa tvárila tak záhadne. Žeby presvedčila nejakú kolegyňu? Alebo kamarátku? Do piče! Neznášal takúto neistotu! A nehovoriac o tom, že u vychovávateľa vyzeral ako úplný chuj! Ešte aj teraz si pripadal trápne, keď si spomenul na minulotýždňové sedenie v jeho kancelárii.

„Takže tu to podpíš, že súhlasíš s návštevou pani Marcely Procházkovej…“
„Procházková? A to je kto?“
„A to ja mám vedieť? Veď to musí byť tvoja známa, keď chce s tebou stráviť pár hodín v posteli.“
„Jááj… aháá… už viem. Marcela. Jasné! Kde to mám podpísať?“

Vedel veľké hovno, a nie že kto je Marcela. Napriek tomu sa tešil ako puberťák. Veď za vzorné správanie nielenže získaval body na podmienečné prepustenie, ale bol zaradený aj do projektu izieb lásky. Medzi ostatnými muklami nazývanými „trtkacie izby“. Projekt nejakého chujka z ministerstva „pre zlepšenie socializácie väzňov“. Podľa projektu sa výkon trestu odňatia slobody pre väzňov výrazne zlepší, ak im bude umožnené v stanovených intervaloch pohlavne sa stýkať so svojimi partnerkami. Ako že prečo nie! Nie zlý nápad! Ale určite by bolo lepšie, keby im pridali prachy na stravu, aby nemuseli žrať to svinstvo, čo im denne podávajú. Ale zase aj možnosť si po dvoch rokoch zatrtkať bola poriadne lákavá. Hoci vôbec netušil s kým.

„Budíček! Budíček!“

Rev služby na chodbe prerušil tok Martinových myšlienok a vrátil ho do väzenskej reality. Posadil sa na posteli a pretrel si opuchnuté viečka.

„Móre, ty si dneska zajebeš! Bombá!“

Robo Žiga zoskočil z hornej postele, potľapkal ho po pleci a postavil sa s rozopnutým poklopcom k hajzlovej mise.

„Však aj ty, né kokoce?“
„Jasné, chuju!“

Robo sa na Martina usmial štrbavým úsmevom a otriasol si penis. Aj on sa tešil, ako dnes vymrdá svoju družku, keďže bol zaradený do rovnakého resocializačného programu ako Martin.

„A ty koho budeš dneskaj mať? Há? Bývalku?“
„Ta čo si! Tá na mňa sere! Príde kamoška, Marcela!“
„Jak vyzerá? Má veľké kozy?“
„Neviem móre, dlho som ju nevidel. Ale mala ich predtým poriadne! A čo tvoja Jolana? Má ich veľké?“
„Tak tomu ver, móre! Má kozy jak balóny! A piču hlbokú jak studňa u nás v osade!“

Martin sa chtiac-nechtiac musel rozosmiať. Robo Žiga bol jednoduchý cigán od Kežmarku, ale bola s ním sranda.

Po raňajkách mala pätica vybraných muklov povolenú desať minútovú sprchu. Po nej nasledovala „nesmierne dôležitá“ dvadsať minútová inštruktáž psychologičky o tom, ako sa správať k partnerkám pred a po styku, nafasovanie jednej modrej krabičky Primerosov a rozchod po „izbách lásky“.

Martin sa rozhliadol po cele. Že vraj „izba lásky“. Teda romantika nič moc! Biele, čerstvo natreté steny, posteľ s plachtou, paplónom a vankúšom, nočný stolík s lampičkou a stolička na odloženie šiat. V rohu za zástenou záchodová misa a umývadlo. Ale stále lepšie ako s drôtom do oka! Len kto je, kurva, tá Procházková?!

„Robó!“
„Jolána!!!“

Tlmené zvuky z vedľajšej cely jasne svedčili o tom, že Žiga sa práve dočkal svojej družky. No fajne, Robo už má tu svoju a ja…

Vtom v kľúčovej dierke zaštrkotal kľúč a dvere sa s vŕzganím otvorili. Martin naučene vyskočil do pozoru.

„Väzeň číslo 7894 Martin Ka…“
„Pohov! Poďte ďalej pani!“

Dvere sa zatvorili a Martin s vyvalenými očami a poklesnutou sánkou čumel na ženu stojacu pred ním. Napriek blond parochni a okuliarom si bol úplne istý tým, kto to je.

„Mama! Čo tu preboha robíš?“
„Nie si rád, že ma vidíš? A nevolaj ma mama, dnes som Marcela Procházková!

Martin zarazene stál pri posteli a neveriacky sa díval na mamu stojacu pri dverách. Ticho v cele by sa dalo krájať.

„Dúfala som, že sa viac potešíš, keď ma uvidíš!“
„Ale veď ja som rád!“

Snažil sa o čo najpresvedčivejší tón, no sklamanie na jeho tvári muselo byť viac než zjavné.

„Ale prečo Procházková…?“
„Kolegyňa sa na mňa dosť podobá a máme aj rovnaké krstné mená, tak mi požičala občiansky. Na môj by ma tu asi nepustili, nemyslíš?“
„A čo keby ťa niekto na bráne spoznal? Veď chodíš ku mne na návštevy…“
„Ále prosím ťa! V tej parochni? A v okuliaroch? Veď aj ty si na chvíľu zaváhal, či nie?“

Musel uznať, že má pravdu. Skutočne aj jemu pár sekúnd trvalo, kým ju spoznal. A musel uznať, že nápad využiť izbu lásky na bezkontaktnú návštevu tiež nebol zlý. Doteraz sa vždy vídali len cez plexisklo. Zahodil cez plece sklamanie z očakávaného sexu, podišiel k mame a objal ju.

„To bol super nápad na bezkontaktnú návštevu. To by mi tu v dvojke nikdy neprešlo…“

Mama vrúcne opätovala synove objatie.

„Ale veď ja som neprišla na bezkontaktnú návštevu. Som tu kvôli tomu sexu.“

Snažila sa to povedať čo najpokojnejšie, no predsa sa jej od nervozity zatriasol hlas. Nesmierne sa bála tejto chvíle a synovej reakcie.

Martinovi sa podlomili nohy a bol rád, že stál vedľa postele. Keď na ňu sťažka dosadol pošúchal si prstami spánky a uprel na mamu nechápavý pohľad.

„Ešte raz, kvôli čomu si tu?“
„No predsa kvôli tomu sexu. Veď si už dva roky nemal ženu, tak by som ti s tým chcela pomôcť. Veď kto iný, keď nie ja?“

Martin mal pocit, že mu prestalo byť srdce.

Navigace v seriáluIzba lásky 02 >>
4.4 25 votes
Hodnocení povídky
Subscribe
Upozornit na
guest
2 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments
Junior

Zajímavý resocializační program pro vězně. Tak uvidíme jak to bude pokračovat.

věrný čtenář

Hodně originální a s obrovským potenciálem. Už teď se těším na pokračování.

2
0
Would love your thoughts, please comment.x
()
x