Ivan a mariška 01

Ivan len vošiel do chodby ich trojizbového bytu a už vedel, že je u nich ženina matka. Na  vešiaku visel jej kabát a z obývačky bolo počuť jej nepríjemný hlas. Neznášal tú starú bosorku! Teda nie že by bola až taká stará. Medzi nimi dvoma bol rovnaký vekový rozdiel, ako medzi ním a jeho manželkou. Teda rovných deväť rokov. No hoci mala svokra len tridsať deväť, vyzerala ako jeho štyridsaťosem ročná matka. Obliekala sa nemoderne ako staré ženy a ešte aj vlasy si farbila na bordovo. Srala ho však najmä jej povaha. Do všetkého sa im montovala, všetko komentovala, všetko vedela lepšie, skrátka typická svokra. Najhoršie na tom bolo, že k nej musel ako vzorný zať, aj keď by ju veľakrát najradšej nakopal do zadku. Žena bola totiž bez roboty a jeho úradnícky plat nestál za veľa. A svokra po manželovi zdedila dom, dve autá a kopec prachov. Len vďaka nej mali zariadený byt, len vďaka nej mohol do práce chodiť autom a len vďaka nej mohli dva týždne v roku stráviť na dovolenke pri mori. Takže sa k ich „sponzorke“ musel správať s patričnou úctou. 

Jeho žena pritom svoju matku nekriticky zbožňovala. Otváral sa mu nožík vo vrecku, keď začala vetu slovami: „Mamka hovorila, že…“ nebo, „mamka si myslí, že…“ Ale nie len tým mu liezla na nervy. Ich vzťah sa naštrbil už krátko po svadbe, keď vyšlo najavo, že tehotenstvo, ktoré urýchlilo jeho ochotu druhýkrát sa oženiť, vlastne tehotenstvom až tak nebolo. Skrátka si to jeho Helenka vymyslela, aby ho dostala do chomúta. A dal by ruku do ohňa za to, že jej pri tom radila tá nosatá bosorka. A taký veľký nos má určite len preto, že ho všade pchá, pousmial sa v duchu a otvoril dvere do obýváku.

„Ahoj Heli, dobrý deň mama!“

Svokra mu venovala len jeden „milý“ pohľad a otrávene kývla hlavou.

Žena namiesto pozdravu spustila ako guľomet.

„Kde si bol tak dlho? Veď inokedy chodíš z práce o štvrtej a teraz je už pomaly pol piatej?!“

Keby tam nebola svokra, tak jej odvrkne, no teraz bol za slušného. Milo sa usmial a sadol si do kresla oproti sedačke, na ktorej vedľa seba sedeli jeho žena a svokra.

„Zastavil som sa v obchode kúpiť broskyne, viem ako ich máš rada.“
„No dobre, dobre, nechajme to tak. Teraz tu máme dôležitejšie veci. Vieš, že napozajtra odchádzam na tú liečbu a…“

Prestal ju na chvíľu počúvať, pretože mu už liezla s tou liečbou na nervy. Najradšej by jej šplechol do tváre, že si tú neplodnosť sama privolala tým klamstvom pred svadbou. Keď sa im totiž ani po roku nedarilo splodiť dieťa, zistili pri vyšetreniach, že problém je u nej. Absolvovala odvtedy už aspoň tri rôzne liečenia, no zatiaľ bez úspechu. Teraz so svokrou našli nejaké sanatórium v Rakúsku, hneď za hranicami, ale musí tam byť minimálne tri mesiace. Nevedel koľko za to svokra vyvalila prachov, ale tušil, že málo to nebolo. Ale jemu to vyhovovalo. Štvrť roka bez ženy a najmä bez jej otravnej matky. Paráda! 

Netušil, ako veľmi sa mýli.

„Ivan! Počúvaš ma?“
„Jasné zlatíčko, počúvam. Hovorila si o tom liečení…“
„No a pretože idem na taký dlhý čas z domu a viem, akí ste vy chlapi, dohodli sme sa s mamkou, že sa za ten čas o teba postará!“

Helena sa spýtavo pozrela na mamu a tá kývla hlavou na znak súhlasu.

Ivan nechápavo pozrel najskôr na manželku a potom na svokru.

„Ale veď ja sa o seba viem postarať. Navarím si, operiem, vyžehlím…“
„Ale veď ja nehovorím o tom. Ale o sexe.“

Vyvalil oči na ženu, no tá sa tvárila, akoby mu práve oznámila, že zajtra bude pekne. Svokra sa netvárila nijako. Ivan sa chcel najskôr nasilu zasmiať. Však aj keď blbý, ale vtip. Po chvíli ticha mu však začínalo dochádzať, že to vtip zjavne nebude. Zovrelo mu hrdlo. Tým dvom musí drbať!

„Prepáč zlatíčko, ale asi ti dosť dobre nerozumiem. Čo si to hovorila?“
„Čomu nerozumieš? Kým budem preč mamka tu bude bývať a raz za čas, aby si nemal čas na nejaké kučeravé myšlienky, ma večer nahradí. Teda ako v posteli. Chápeš?“

Ivan mal pocit, že buď jemu alebo tým dvom muselo preskočiť koliesko v hlave. Bosorka má s ním tri mesiace bývať a dokonca sexovať? Tak to teda nie! Otočil sa k manželke a hoci by jej najradšej vylepil jednu facku, nasilu sa na ňu usmial.

„Helenka, môžeš na chvíľočku do kuchyne?“

Než stihla čokoľvek povedať vstal, schmatol ju za ruku a vtiahol do kuchyne. Zavrel dvere, naklonil sa k nej a zasyčal jej do ucha.

„Čo si sa zbláznila?! To fakt myslíš vážne? Strčiť mi vlastnú matku do postele? A mňa sa ani neopýtaš a rovno ma postavíš pred hotovú vec?!“

Helena sa zatvárila urazene a dotknuto sa od manžela odtiahla.

„A v čom je problém? Nie aby si bol rád, že mamka ti bude robiť spoločnosť a že je taká ochotná, že ti aj podrží…“

Vtom ju niečo napadlo a rýchlo si ho premerala podozrievavým pohľadom.

„Alebo si už mal nejaké iné plány? Hm? S nejakou ženskou? Preto ti vadí mama?“
„Nemal som žiadne plány, neblázni…“
„Tak potom aký máš problém?“
„Hela, nemôžem predsa spať s tvojou mamou…“
„Prečo?“

Nešťastne si povzdychol. Ako tej hlúpej krave vysvetlí, že jej matku bytostne neznáša a ako žena ho absolútne, ale absolútne nezaujíma. Práve naopak, je mu odporná. Žena akoby mu čítala myšlienky. Ale s vlastným vysvetlením.

„Ty sa bojíš, že by vám to nemuselo spolu fungovať?“
„No… vlastne hej. Presne tak! Presne toho sa obávam.“
„Tak to sa nemusíš báť. Vymysleli sme to s mamkou tak, že dnes si to vyskúšate, aby ste vedeli, ako vám to spolu pôjde.“

Ivan sťažka dosadol na lavicu. Tak tie dve sa už dokonca dohodli na „skúšobnej trtkačke“! A dokonca dnes! Kurva! Tak to teda nie! Hoci to v ňom doslova vrelo, nútil sa do pokojného tónu.

„Heli, miláčik! Vieš, že si tvoju mamu vážim za to všetko, čo pre nás robí. Ale toto nezvládnem. Veď to by som ťa vlastne podviedol. No presne, podviedol by som ťa! A to predsa nemôžem!“

„Takže len to ti vadí? A nevadí ti, že je od teba o dosť staršia?“
„Nie, vôbec nie! Však aj celkom dobre vyzerá, len…“
„Tak potom je to v poriadku. Vôbec sa netráp s nejakou neverou, veď je to moja mama a ja o tom viem. Tak aká nevera?“
„Ale Heli…“
„Neboj, to zvládneš! Len mám strach, že sa ti mama za tie tri mesiace zapáči viac ako ja…“

Nahlas sa zasmiala nad absurdnosťou svojho vtipu a potľapkala manžela povzbudzujúco po ramene. Otvorila dvere a vošla do obývačky. Ivan vykročil za ňou, hoci sa mu podlamovali nohy.

„Takže Ivan súhlasí. Také dve hodinky vám budú stačiť?“
„No ja myslím, že aj oveľa menej.“

Keď ustúpil prvotný šok, nastúpila zlosť. Pinda jedna! Že vraj „aj oveľa menej“. To má o ňom takú mienku? Že pár krát hodí zadkom a je hotový? Hoci bol nasratý snažil sa nedať to na sebe najavo. No jeho svokra mala iné starosti, než sledovať zaťove nálady. Nervózne šmátrala v kabelke a tvárila sa ešte nespokojnejšie, ako obvykle.

„Hela, došli mi cigarety. Nemáš nejaké?“
„Mami, veď ja…“
„Jáj, veď ty už nefajčíš, zabudla som.“
„Ale Ivan má nejaké v pracovni na stole.“

Ivanovi stuhla krv v žilách. Ako ich mohla nájsť?! Žeby ich zabudol odložiť? Každopádne toto bol prúser!

„Na stole? Ja? To si sa musela pomýliť. Veď ja si zapálim len pri pive v krčme, doma nefajčím.“
„Ále určite máš. Tri také čudné, v takej plechovej škatulke.“
„No teda, vôbec neviem o ktorých hovoríš. Skočím sa pozrieť…“
„Nemusíš, ja idem…“

Ivan bol od manželky príliš ďaleko, aby jej mohol zabrániť prejsť do vedľajšej izby. Tak si len rezignovane sadol do kresla a čakal na katastrofu.

„Vidíš, tieto som myslela. Tak vám ich tu nechám na stole a ja idem k Marcele. Keď skončíte tak mi zavolajte.“

Buchli dvere, no Ivan to nevnímal. Ako hypnotizovaný hľadel na svokru berúcu do rúk tabatierku, do ktorej si odložil tri ťažko zohnané jointy. Tešil sa, že si ich zapáli, keď žena vypadne na liečenie.

„To čo sú za cigarety? Bez filtra, vyzerajú ako doma šúľané…“
„Nó, vlastne… vlastne kamarát pestuje… Presne tak, kamarát pestuje tabak a ručne šúľa cigarety pre fajnšmekrov. Nie každému to chutí, takže keď nechcete…“
„Kto povedal, že nechcem?“

Načiahla sa do tabatierky a vytiahla jointa. Z kabelky vylovila zapaľovač a pripálila si. Po prvom šluku zmraštila obočie a s odporom sa pozrela na dymiaci šúľok medzi prstami.

„Čudná chuť. A aj ten dym je taký nejaký nasladlý…“
„Hovoril som vám, že to nie každému chutí. Idem to vyhodiť?“
„Netreba, dá sa to vydržať. Ty si nedáš?“

Na sekundu zaváhal, no potom rýchlo načiahol ruku ku škatuľke. A o chvíľu už slastne vyfukoval z pľúc omamný marihuanový dym. Aspoň trocha potešenia v tejto hroznej chvíli.